Popol rozsypaný po celej miestnosti sa miesi s náhlym prívalom dažďa.
Vo vzduchu cítiť ako napätie praská vo švíkoch a s prívalom ohňom rozhorúčených črepín uvoľnuje sa a steká.
Steká v riedkych potôčikoch popraskanými stenami do mokrého prachu a blata.
Len posledné plamene ešte oblizujú múry komína, ktorý sa hrdo pýši nad dielom skazy a vyzerá ako vztýčený prst.
Praskajúca omietka starecky ovísa v pamätnom pokynutí.
Je zvláštne, že i napriek chýbajúcej streche, kuchyňa vyzerá, len ako by buchli kamná, inak je všetko na svojom mieste, hrnčeky po starej mame v skrinke, trochu obhoretý obrus na starom stole po mame, kurča už len ťažko definovateľného tvaru v rúre, taniere pripravené na večeru, šálka s červenými bodkami na pracovnej doske.
Práve som pila kávu, keď spadla strecha.
Potom už som musela von aj ja.
Hasiči tak hovorili a i keď som ich presviedčala, že sa mi vážne nič nestane, ma vyniesli aj so stoličkou, na ktorej som sedela, von. Stôl ako centrum rodinného života nechali napospas živlom.
Bola skvelá, moja posledná káva, podstatne lepšie ako tá, čo mi veliteľ nalial z termosky do hnedého plastového pohára, aký vypľúvajú automaty po vhodení mincí.
Možno preto som prišla sem späť, preliala ju do môjho červenobieleho, posadila sa za stôl a i napriek horkej chuti popola miesiaceho sa s vlažnou kyslou kávou čakala na to, čo príde.
Neprišlo nič.
Čo by aj chodilo?
Deti si odviedla sestra, manžel zdrhol so svojou blonďatou sekretárkou už pred dvoma rokmi a jediný tvor, ktorý mi tu ostal, hrdzavá mačka, tiež kamsi zaliezol.
Neprišlo nič.
Len z dvora bolo stále počuť hlasy zanikajúce v nástojčivom zvonení vystupujúc z čerstvo padajúcej temnoty rovno do mojej hlavy.
Zrazu preplával po oblohe žralok.
V tom lejaku vyzeral ako Hindenburg, len elegantnejšie.
Prenasledovali ho tresky a kričali, že sa pomstia, že sa pomstia... pomstia, pomssssttiiiaaaa ...
Syčiaci okamžik.
Žralok v ňom treskám možno unikne, kto však vie, či vie, čo ho čaká tesne pre pristátím?
Asi nie, pretože inak by neletel v tom novonafarbenom kabáte a v tomto počasí.
Ešteže nemáme psa.
Mňa vyniesli, len kto by mal to srdce vyhnať jeho?
Komentáre
ach,tie sekretárky...;)
kde? čo? :)
v práci a vrzi vrzi ;)
ježíš
tí hasiči sú rýchli .. :)))
Petula...
Je zvláštne, ako nás mozog dokáže oblafnúť, hoci aj v takýchto stresových sitáciách. Iní vravia, že dotyčnému preskočilo, ale to sa len mozog chráni a prevedie myšlienky do napríklad žraločieho prostredia...
Veď tam je taaaak krásne... (-:
áno
človek sa únikom od zdravého rozumu, bráni pred zbláznením ...
a nemal by sa tomu asi vrániť
v podvedomo riadených aktivitách býva väčšinou najväčší kus pravdy ...
sa mi pripomenuli tie bilbordy:
mnooo ...
máš vcelku zaujímavé asociácie ... :)))