Hlúčik rozvášnených dám s čerstvo naondulovanými sivými hlavami, to pre prípad záujmu médií i s fialovým, zeleným alebo modravým melírom, svietiacimi v slnečnom svite ako reflektory božieho hnevu, postáva pred nemocničnou bránou pevne rozhodnutý lynčovať telo schúlené do vlastnej skrytej bolesti, odchádzajúce z jeho brán a s ústami plnými vrahýň a bezcitných potvôr láme na triesky paličky transparentov s nápismi o zachovaní života.
Dávnom pred životom?
Obzvlášť slovo nezabiješ praskajúc a trhajúc sa na kusy zanecháva efektný dojem na ostatných účastníčkach tohto výberového kolektívu a v rytmickom odriekaní neartikulovaných modlitieb mláti do vzduchu neviditeľnými päsťami a škrečí o ratu.
Je desať hodín, niečo medzi ránom a obedom.
Čas na to začať nový deň a možno i nový život.
Ťažko ho tlačíš pred sebou, ten, ktorý pod srdcom zviera tvoje obavy o svetlú budúcnosť akýchkoľvek zajtrajškov.
Taška s pár drobnosťami je ťažká a periodicky opakujúce sa kŕče krivia tvoje telo do neidentifikovateľného otáznika.
Však márne sa ti kričí, keď plod tvojho mena stená a jediné súce ruky sú ruky popretínané žilami dávnych, už zabudnutých skúseností a cudzích krívd zbierajúce radšej triesky, než pomoc blížnemu svojmu.
Na tú stačí pokrižovanie.
To nič nestojí, ani neťaží.
Krok vpred, či bokom je iná káva a nestojí za námahu.
Prednosť životu, ktorý volá nie je daná.
Nenávisť voči nepoznanému treba dúchať a rozhorieť oheň, i keď nevedia, že nevieš, nepoznáš a ani nechceš poznať.
Dieťa je síce dar, ale komu ho daruješ?
Vraj to bolí, kým to zistíš.
Určite sa však bude mať lepšie niekde v teple, ako v nevykúrenom byte jedna plus nič, ktorý už šesť mesiacov obývaš i s tetou, a jej dvomi labradormi.
Ale kto zohreje tvoje srdce až okúsiš nepoznané?
Kto ti vysvetlí, ako žiť s prázdnom, ktoré vzniklo z toľkého mála a odchádza skôr, než vôbec príde?
*
Vyzeráš ako bábika na kľúčik, ktorá po natiahnutí odrieka poslušné repliky na tému, čo dnes bude k obedu, ako sa nám vydarilo počasie, aké bude zase zajtra - to počasie samozrejme - koľko plienok dnes bolo nutné vyprať a koľko vyžehliť, a že slnko zase nevybielilo dostatočne naškrobené košele a záclony budú opäť len sivasté a nijaké. Koľko bolo nutné vyžehliť chladných pohľadov radšej mlčíš a o čase len opakuješ, že beží, letí, uniká a neustále ho niet a preto nestíhaš a ani ho nechceš žiť.
Dva nové recepty na domáce koláče plne uspokoja tvoju potrebu po sebarealizácii, zato štopkanie deravých ponožiek je krásnym relaxom na dlhé tiché nočné večery sprevádzané závistlivým vŕzganím susedovej postele, tupým zatĺkaním klincov, či len chichotom rozkotúľaných hrnčekov v kuchyni kdesi na prízemí.
Že krik dieťaťa ruší pokojný život tvojich susedov je zrejmé, ale berieš si to i tak za vinu a trápiš tým svedomie vyhĺbené do tvaru tesných útrob artézskych studní plné suchého piesku preháňajúceho sa planinami tvojich dní.
A keď príde, večer čo večer odmietajúc náhlivé spojenie dvoch nespojiteľných tiel, márne počítaš, koľko pohárov zostalo dnes na dne opojenia, koľko z nich ti chcejúc, či nechtiac nepožívajúc stúpne do hlavy hneď, ako sa rozodnie, a ty po dvoch hodinách spánku nabehneš opäť do nezastaviteľného kolobehu, ktorý svojou monotónnosťou pomaly ale isto zabíja to, čo už dávno leží v hrobke a len čaká, kedy príde zástup dvorných príbuzných lačne očakávajúci čo to z hostiny dedičných sladkostí.
Si nemá a nemou ostaneš.
*
Komentáre
hm..
hm? hm hm hm
hm pozitívne?
hm zadumané?
hm rozčarované?
hm zmätené?
hm hmkavé? :..
hm?
hmhmhmh
hm?
Ale tie nove recepty na kolace by si sem mohla hodit o)) ;))
Petula
jo, štve ma ploché vnímanie jedného smeru
petulooo..
ja a politika? jajaaaaaaaaj, neblázni :)