Budíček ukazuje 5:10 a neznesiteľne vrieska, pričom ignoruje fakt, že na mobile mám len 5:08 a každý deň sa ma snaží presvedčiť o tom, že dve minúty z telefónu požičal predsa hodinám v kuchyni. Len tak, bez pýtania.
Hrabe ako po rodičoch.
Teda ono tam je fakt 5:12 v tej kuchyni, ale čo to zmení na fakte, že je to i tak maximálne vhodná doba na popravu a nie na vstávanie?
Ešte chvíľku!
Prosím!
V tomto momente však každých päť minút spánku zrazu znamená hodinu oneskorenia.
Ako to je možné, netuším, ale je to tak.
Jednoduchá pomsta času.
Času, ktorý navyše neexistuje.
Je predsa tak smiešne merať počas niečoho tak nepatrného, ako je život, niečo tak malicherné ako je čas a navyše tomu dávať i nejakú dôležitosť.
A tak letím ako besná, aby som stihla sprchu, jedlo, obliekanie, zapínanie, obúvanie, voľný pád a to a hento a tamto, no všetko no.
Pričom za niekoľko miliárd miliárd rokov, teda vo vesmíre o nepatrný kúsok rozpínania na reč k susedom, nebude ani svetlo vedieť, čože to bol vlastne človek a že bol tak naivný, že stále kamsi ponáhľal.
Teta, pokojne! Nemusíte s tým štipcom dávať rožky z debny do koša prirýchlo, i tak vám každá tretia padne na zem. A keďže neovládate umenie nenápadnosti, len čierna diera tuší, z čoho vlastne priberieme a koľko. A ono to je tak či tak jedno, veď ďalší autobus raz isto príde.
Dnes.
Zajtra.
Pozajtra.
Budúci rok.
Ts, nevonia to, nesmrdí to.
Nemá to objem, ani tvar.
Nie je to pekné, nie je to škaredé a tak či tak to vzývame ako kult zbožnosti, ako modlu.
Teda, riadne podlú, ale to len tak na okraj, kým opotrebenie tela, schnutie, vädnutie a slabnutie zvádzame na to, že to ten sviniar sa na nás podpísal.
Akým perom?
Ako rečou?
A ako to, že sa dokáže dohovoriť so všetkými ľuďmi na svete, keď tuto ani s Ferom sa neviem dohovoriť, že vážne má dnes schody zametať on.
A čo by len s ľuďmi, ale aj so psami, mravcami, slonmi, veľrybami, netopiermi, myšami, švábmi, lastúrnikmi, črievičkami. Proste so všetkými. Ba i s kameňmi v potoku a vodou a ... Hm.
Vie to, no!
Teta, vážne sa neponáhľajte. Snáď si kvôli nemu nechtík nezlomíte.
Ten koláč, čo vám padol pod regál bude i tak za pár hodín tvrdý.
Komentáre
Petula,
ja si myslím, že to chce hlavne
Petula
tak do toho,
v samoške sa tiež vysýpajú z debny do koša,
kordelia - klííííííííííííííííd
Petula...
tiež už si pomaly zvykám pečivo
:))))