Emil, bývalý pracovník strážnej služby, je už rok na dôchodku a tretí mesiac bez vlastnej strechy nad hlavou. Býva v opustenej stavbe hotela, ktorého majiteľ sa pred 20timi rokmi obesil a nik sa nemá k tomu dostavať ho, alebo zbúrať.
Všetci sa vyhovárajú na to, že duch majiteľa sem chodí a stráži.
Stavebná spoločnosť BYTOKRACH raz aj začala práce, ale potom ako spadol žeriav pod náporom vetra, ktorý nikde nezaznamenali, na hlúčik postávajúcich robotníkov, firma zbalila svoje veľkolepé plány a vrátila sa k stavaniu kanálov, tunelov a im podobných zariadení.
Je to aj tak celé smiešne.
Koho môžu vystrašiť mihotavé záblesky, padajúce tehly, ktoré sú ráno i tak opäť na svojom mieste, búchanie, kroky, vzdychy a pribúdajúce sviečky v nikdy nedokončenej prijímacej hale?
Človek bez domova má i tak jedinú radosť, tú trochu tepla z fľaše lacnej vodky, závetrie a zopár sviečok aspoň spríjemní zatuchnutú temnotu ponurého príbytku.
A hlasy?
Aspoň nie je tak úplne sám na svojej ceste za približujúcim sa svetlom novučičkého knôtu.
Tak čaká.
*
Je pravé poludnie a zo žiaroviek sála čím ďalej tým prenikavejšie teplo. Karol sa potí, až mu kvapky hrebeňom nosa pomaly stekajú na korektúrami zmapovaný papier. Závierka sa blíži, zostáva mu ešte posledná polhodinka, text, čo by uspokojil, však nikde.
Naposledy zažil túto situáciu ešte v škole, ale tam vlastne nešlo o nič, odvtedy sa dlhých 10 rokov len príjemne zohrieva.
Až do dnes.
Ručičky na ciferníku akoby sa zrazu zbláznili, bez varovania, bez jediného vzdychu, hlásky, slova; rozbehli sa proti nemu, každou minútou ubúda na papieri čitateľných slov a wolfrámové vlákna naťahujú svoje línie ako ruky chystajúce sa lapiť a stráviť svoj hlavný chod.
Naposledy sa to stalo kolegyni z obchodného oddelenia. Snažila sa v poslednom okamihu pred nesplnením zadanej úlohy zhasnúť vypínač.
Smernica však jasne hovorí, svetlo zhasína samo a aj to až vtedy, ak samé uzná za vhodné, že si môžu pracovníci oddýchnuť. Zostala po nej len zlatá retiazka a uvoľnenie pre ostatných. Vždy keď sa svetlo nažerie, tak chvíľku spí.
V poslednom čase však tma panuje len 2 hodiny denne a aj to nie vždy v nočných hodinách.
A v ľuďoch naokolo to len pení.
Kolega Marek takto pred mesiacom vstal, vliezol do obloka a než sa stačilo svetlo spamätať, s výkrikom: - Nech je ku mne na konci tunela milosrdné. - skočil do tmy.
Vraj tam dole ešte je, ale dole aj tak už nik nechodí.
A žiarovkám splácame ďalej nevyrovnateľný dlh.
Dnes je rad na Karolovi.
*
Tak ako každé ráno nespočetné množstvo po sebe idúcich dní je opäť šiesty august 1945, niečo po ôsmej.
Je opäť to krásne svetlé slnečné počasie plné jasu a lásky k malým deťom.
Komentáre
mmmm, a bolo svetlo! :)
len škoda
ale to chce zapojiť i iné než pamäť :)
ale ak sa nechce,
tak vlastne ani nie :)
tak budiž ti počasie ľahké ...
nemyslim, ze som zapojila len pamat,
zrejme som
vlastne určite som ho nevidela, do kina nechodím
a tí ví pozerám len v absolútnom ohrození
takže mi fucking weather pripadalo ako reakcia dosť
zvláštne
ale to nič :) každý sme nejaký :)
"všetko je často úplne inak, ako je" ako píšeš
aj keď...som na tom rovnako, už som dávno nebola v kine a ak áno, tak na animovanej rozprávke, filmy mám rada, no telku často nepozerám, a ak si aj nejaký film pozriem, prežívam ho v čase, kedy ho sledujem...to znamená, že si ho môžem pozrieť ešte raz a prežívam ho odznovu...nepamätám si mená postáv, názvy filmov, ani celú dejovú líniu, len obrazy a myšlienky, ktoré ma zaujmú...ako v tomto prípade, išlo o film "Knoflikáři" (muž mi pomohol rozpamätať sa)...japonskí chudobní a starí usadlíci, ktorí sa naučili jednu americkú vetu netušiac, že ide o vulgarizmus, sa usmievali a nadávali na zatiahnutú oblohu, vďaka ktorej prežili...
tak budiž počasie ľahké každému ;)
prajem pekný deň!