Včera som našla biele miesto na mape.
Otvorila som atlas, že si pocestujem po rovnobežkách a poludníkoch a predpoludníkoch a popoludníkoch, a aj večer, ak sa dá, pozerám tak do prostriedku štyridsiatej prvej strany a tam nič.
Teda nič! Neviem, či sa to tak dá povedať, ani to asi nie, len akýsi bližšie neidentifikovateľný fľak.
Keby aspoň koliesko po hrnčeku od kávy, tomu by som rozumela, alebo od rumu, alebo ešte lepšie od piva, či nejaký nápis so znením: „Tu je niečo nepoznané, záááááhadnééééé“ alebo „Tu nie je nič.“
To by dávalo zmysel.
Ale ani to nič tam nebolo, dokonca ani papier, ani diera, ani náznak hmoty a keď som do toho strčila prst, zmizol mi aj ten.
A čo teraz?
Ísť za prstom?
Alebo zostať a nechať opustený prst blúdiť v bielych fľakoch na mape?
Čo keď ho tam zožerú tresky?
No, to sa niekomu hovorí, že nie sú mäsožravé, ba ani prstožravé!
Aj môj prst nie je mäsožravý, ani treskožravý.
Môj prst hltá akurát klapky na klávesnici, alebo listy v knihe, niekedy oťukáva príbor, alebo jazdí provokatérsky po ostrí noža, pomáha trhať steblá tráv na ktoré sa dá pískať, vyberá olivy z martini, či čerešne z kompótovej misky, i obliznúť sa niekedy dá, ale inak je úplne mierumilovný.
A je jeden!
A zrazu je samotinký sám stratený kdesi v neznáme, v prehltnutom priestore nepriestorna.
Civím hodnú chvíľku v prekvapení do toho prázdna a čakám, ako by som čakala odpoveď na vrieskajúcu otázku: „Čo teraz? Pokračovať? Či ostať a mať hneď miesto piatich prstov iba štyri?
Popletené vlny trčiace z rozstrapatených okrajov zrazu začali vysielať morzeovkou S.O.S., tí, ti, dá, dá, dádá nedá, vojenské povely, hajl výstrel, zíg smajl, pravá, tri, dva, treskot, spev, krik. A zrazu stíchli.
Zmizli, však narastujúcimi sekundami menili sa v šuchotavé vŕzganie stupňujúce škrípaním do oslavnej ódy s menom na radosť.
No to je radosť!
Z prostriedku diery vyrazila tráva, z trávy láva, z lávy lávka, a po lávke, vlastne tenkej ako bič, utekalo malé, ničovaté nič. To môj prst si našiel správnu strunu a hopkal, jasal, kričal.
A keď som priložila ucho bližšie, aby som lepšie počula, čo to tára, uchytil ma za pačesy a vykričal mi do ucha všetky možné nenávisti a krivdy prstov.
Že už kašle na prácu i na radosti vegetácie, že si radšej v nepoznanej diere zatratenie užije.
Nech žijú biele miesta, ktoré vlastne nemajú už miesta v našom svete!
Komentáre
No,súdiac podľa opisu
myslíš?
bo tam neni sú žiadne súradnice, ani nič, čo by to pomohlo idnetifikovať ...
Jistě !
no oprsklý to on je
*
ahoj Stanko :)
Biele miesta sú lepšie ako
V pripade ze sa nejedna o zrakovu chybu, tak zaujimava metafora
jakožeby by ma práca vtiahla do seba ako čierna diera?
jáj ... som z toho v pomykove :)
jakožeby by ma práca vtiahla do seba ako čierna diera?
jáj ... som z toho v pomykove :)