Káva v tejto malej diere jej robí strašne dobre. Nikomu tu nemusí nič predstierať, dokazovať, nikomu sa nemusí ukazovať v tom najlepšom svetle, nikto jej nič nerozkazuje, nezakazuje. Proste je, existuje, dýcha, lúpe svetlé úžasne chutiace oriešky, ktoré tu má už tradične nachystané a pozerá von zaprášeným oblokom plným odtlačkov ulice, ktorá prebieha v monotónnom tempe tam kdesi vonku, milióny galaxií vzdialená od tohto zdanlivo ponurého miesta, pije úžasnú silnú kávu a stráca sa.
Ryžové zrnká prilepené nejakým zvláštnym spôsobom na hnedastú plochu dávno nemaľovanej steny vytvárajú spojnice kružníc nekonečne meniace svoju vystredenosť vo farbách, ktorá snáď ani nedokáže pomenovať, miluje však tento obraz, vidí v ňom seba, svoj život, svoje ilúzie i predstavy o pravde večne sa meniaceho sveta. Preň a pre ten obraz za zažltnutými záclonkami na špinavom obloku sem chodí.
A pre oriešky, ktoré dovtedy, kým sem prvý krát zablúdila, nikdy nejedla, kvôli ozajstnej káve, o ktorej si myslela, že už dávno neexistuje, kvôli tabakovému dymu z už niekoľko desaťročí zakázaných cigariet prestupujúcemu z fajčiarskeho salónika, kvôli nádherným pralinkám položeným len tak v brúsenej mise na pulte, v tesnom susedstve staromódnych drievok do zubov, novín a sušeného ovocia.
Navyše tu svet stráca svoje hrany, stolíky sú okrúhle, oblok je okrúhly i obsluha je veselo okrúhla a ľudia, ktorí sa z nejakého dôvodu rozhodnú prekročiť prah tejto zdanlivej večnosti tiež stratia svoje hrany, uvoľnia sa a rozpadnú na milióny drobných čiastočiek tak jednoduchej existencie.
Vie, že to je len na pár minút, na prestávku, ktorú by mohla v družnom hovore stráviť s kolegami z práce v preplnenej kantíne za rohom, kam chodia uspokojiť tak telesné túžby škvŕkajúceho žalúdka pojedajúc pritom bezpohlavne tváriacu sa biovýživu modernej ľudskej rasy, bez chuti, bez mäsa, bez alergénov, bez chemikálií, geneticky upravenú v moderných a dokonale čistých laboratóriách zdravej výživy.
Len čistá hmota zostala z dávnych návykov, ktoré ako o nich čítala v zažltnutých knihách však vždy vyzerali vo svojej drsnej podstate vlastne tak pôvabne!
Čo na tom, že ich príprava bola spojená s prácou, potom i bolesťou, ktorú si nevedela predstaviť.
Život i smrť už sú dnes bezbolestným prejavom, však ale i bezcitným a bezprežitkovým. Snáď preto chodí sem, nepodobá sa to tu na nič zo všedného sveta, ktorý je tam vonku za ulicami preplnenými burácajúcimi strojmi, ktoré pomaly ale isto ovládli životy tých, čo ich vymysleli, pripomína jej to to všetko, čo nikdy nezažila a zrejme už ani nezažije.
Pripomína jej to lány, ktoré videla v obrázkovom katalógu z minulého storočia, ktoré sa vlnili a vdychovali vôňu svetlomodrých šiat ženy, čo sa skláňala k jemne ochlpeným klasom dozrievajúceho obilia.
Má dojem, že cíti vôňu maštale, o ktorej písali už toľkí jej obľúbení spisovatelia a ktorá predsa musela byť opojná, keď zaspávajúc v sladko pichajúcej slame deti šuškali si svoje drobné tajomstvá. To musela byť krása.
Nikdy nespala na sene.
Čo si pamätá, vždy mala prikrývku z recyklovaného umelého vlákna, mäkkú a pohodlnú a vždy prichystanú k spánku na telu prispôsobujúcom sa lôžku.
Nikdy ju ako dieťa nenapadlo, že by všetko mohlo byť úplne inak ako je.
Strom života prerástol svoje životné schopnosti a poslal ľudí svojou vlastnou cestou, z ktorej už zrejme nie je návratu. Prestali sa rodiť deti, noví ľudia sa robia len podľa plánu rovnako ako potrava, potreby bežného života, vzduch, teplo, voda.
Nikdy nevidela napríklad sneh a vlastne ani dážď. Plánované sprchovanie parku z umelo vytvorených nízko sa povaľujúcich mrakov tesne nad ránom sa do toho zrejme rátať nedá.
Nevie si predstaviť snežné pláne, valiacu sa vodu, už nikdy nepochopí ako sa z oblej kvapky vody môže stať vločka tých najúžasnejších tvarov.
Nikdy nepocíti, ako rastie radosť i strach z toho, že sa jej ako mame narodí dieťa síce v ukrutných bolestiach a v ozajstnej krvi, s krikom a plačom, ale i slzami radosti a šťastia. Skutočné, ničím neovplyvnené dieťa, nevinné a drobné. Živé a tvárne ako voda.
Zajtra musí ísť do nemocnice, do budovy plnej hrán, neónov a chladu, kde jej vyberú z tela to malé, čo v nej vzniklo, však nemôže rásť.
Už to nejde.
Genetická strava, prostá života, ktorú povinne požívajú od narodenia nedokáže udržať pri živote plod v matke a tak ho len tesne po oplodnení zase vyberú von a položia do umelého lôžka, tak ako milióny iných pred ním, kde mu vytvoria umelo vhodné prostredie na bezproblémový vývoj všetkých funkcií organizmu.
Fyzikálne zákony skrátka prestali platiť a staré fotografie vedcov už len smutno pozerajú zo stien galérií, do ktorých už dnes takmer nik nechodí. Až pôjde domov z práce zastaví sa tam, rovnako ako chodí do tohto malého podniku, ktorý zbadala raz až vtedy, keď zakopla o kameňa a potkýnajúc sa nevrazila náhodou do dverí, ktoré si predtým nikdy nevšimla.
Ako keby i ten čas prestal byť časom a priestor našiel nový tvar.
Komentáre
velmi posobive,
niektoré som si už našla i ja a opravila
skôr neschopnosť pretavenia daného obrazu obrazu do slov vytvorila toto podivuhodné slovo majúce problémy s vystredením kruhov, ktoré nie sú zrovna v jednom kruhu :)
podozrievala som ta
jazyk je živý tvor
nie je
presne,
osobne ma priam striasa, keď čujem isté slová
veľmi pekne
bue,ze hovnik,
to buď rada, že ťa to minulo
moje nervy:-)