Zdecimovaní zimou, teplom, nudou, premierou práce, dietami, prejedaním, znalosťami i nevedomím sme stále len ľudia a ľuďmi asi aj ostaneme ak si príroda vo svojom evolučnom šialenstve nepovie dosť a nepretrhne túto už i tak slepo vyzerajúcu vývojovú líniu inteligencie na planéte s menom Zem.
Pozor na to, ja by som neverila tomu, že je to iba výplod mojej pomätenej mysle.
Myslím, že je toho schopná a medzi nami, je to skutočne z jej strany minimálne na zamyslenie.
V prvotnopospolnej spoločnosti nás začala vyťahovať z hlbín nepoznania tým, že nám poskytla kvalitnejšiu stravu, schopnosť myšlienkového hnutia, vynaliezavosti, šikovnosti, pohybu, skrátka sebavzdelávania, sebazdokonaľovania, posunu niekam vpred.
A dnes?
Ako tak civí človek na skupenstvo človečieho davu, je až k zamysleniu skutočnosť, kam mizne to jej veľké snaženie a pokrok.
Kde sa to všetko pominulo?
Práca je dnes najlepšia tá, ktorá je od – do a najlepšie taká žiadna, aby sme sa moc nenamohli, nezašpinili; a niečo vytvárať už dávno nie je in; keď prídeme z práce domov, tak si zapneme bedňu, alebo si len tak bez nej pomrháme voľným časom, ktorý nám je skutočne voľný, pretože keby nebol, slovo nuda by sa už dávno odsťahovalo do inej galaxie.
Jasné, nový mobil, počítač, technológie štvrtej dimenzie a miliónteho veku, prekonávanie fyzikálnych možností a chemického zloženia vlastného ja tým, čo nás už sotva prinúti vstať z tlstnúceho zadku a pozrieť sa pravde do očí je omnoho pohodlnejšie a príťažlivejšie.
Nech žije reklama!
Nech žije moderný spôsob života!
Nech žije globalizácia evolúcie!
Nech žije schopnosť byť stále in, zdravý, racionálne kŕmený, skrátka ideálny človek moderný.
Kedysi, ten nemoderný, sa kŕmil mäsom a tukmi a jedlom, čo bolo jedlom, ako akým, bolo výživné, tučné, však obezita ako choroba sa objavila až všade tam, kde je k dispozícii najviacej programov na chudnutie, netučných dietetických potravín a povedomia o „zdravej“ výžive.
Kedysi však lovec ubehol mnohé kilometre, kým si svoju potravu zaslúžil, zberač pochodil po mnohých stráňach, než si zadovážil tie kvantá stravy, ktoré nahradil neskôr jedinký kúsok mäsa s vyššou nutričnou hodnotou a schopnosťou mozgových buniek rozvíjať sa a plodiť nové myšlienky; roľník plahočil od svitu do mrku na poli, pastvec pochodil všetky stráne, ktoré poznal s dobytkom.
Dnes však už niet čo rozvíjať, človek sa zvalí do auta, nemusí nikam behať, nič loviť ani zberať, kúpi si hotovku, nacpe ju do seba, navštívi centrum pre zdravý životný štýl, hodinku sa zapotí na nejakom mučiacom nástroji, vyleje do seba energy drink, skočí si na večeru upravenú pomocou všakovakých polotovarov, pretože na základne direkcií našich spojených krajín je varenie v reštaurácii z prírodných ingrediencií rovné vražde, alebo čakaniu na jedno jedlo dve hodiny (ono všetko dobré chce svoje), potom zájde domov s dobrým pocitom, že pre seba niečo urobil a zaspí s rukou v chrumkách u televízie.
Ráno v rýchlosti scucne kafe s cukrom, racionálny rožok so syntetickým maslom, najlepšie bez mlieka, džem s toľkými „vitamíkmi E“ že to už človek radšej ani nečíta, aby sa najedol, sadne do auta a teší sa na vyhliadku nového dňa s minimom pohybu, maximom pohodlia moderného života v ošetrenom prostredí, v ktorom, čím viacej dbá na to, aby sa každý výrobok ošetril varovaním pred poškodením tela, tým viacej konzumuje čosi, čo mu škodí; čím viacej redukuje v svojich pomôckach prísun elektrickej, či „ropnej“ energie, či akéhokoľvek iného prostriedku posunu, sily a tepla, tým bližšie je k potenciálnej energetickej kríze a k ovzdušiu pripomínajúcemu skôr klímu pod pekelným kotlom ako priestor pre život, lebo jeho spotreba rastie viacej, ako keď na to neexistovali normy a predpisy a človek spotrebovával len to, čo skutočne potreboval.
Šetriť je skrátka nutné.
Po prežití pracovnej doby okúpi znovu, najlepšie sám, svojho omotorizovaného miláčika, nakúpi hypervýhodne v hypermarkete hyperpotraviny pre svoju hyperdomácnosť, ekologický prášok na pranie, ekologický saponát, ekologické čistíko na domácnosť, nejakú tú biozeleninu zabalenú v igelite, nejaké to bioovocie zabalené tiež v igelite, hodí biopečivo do mikroténu, kúpi si u pokladne igelitku, ktorú za pár dní vyhodí s nejakými odpadkami do kontajnera, alebo rovno do priekopy medzi ostané igelitky a PET flaše a kelímky (príroda, či krajiny tretieho sveta, ktoré sa nás civilizovaných ľudí ani netýkajú si poradia; ponajhoršie oceány sú hlboké dosť a zhltnú čokoľvek a naviac - čo oko nevidí, to srdce nepáli) a hurá opäť za tradičnou nudou medzi čím ďalej tým väčšie kvantum novších a novších prostriedkov, k čím ďalej tým lepšej a kvalitnejšej zábave, k životu, čo možno čím ďalej tým do väčšej diaľky od prirodzeného prostredia a nutnosti zapojiť to, čím nás príroda obdarila a donútila nás to používať ako nutnosť k prežitiu druhu – telo a mozog.
Pozor na to, ja by som neverila tomu, že je to iba výplod mojej pomätenej mysle.
Myslím, že je toho schopná a medzi nami, je to skutočne z jej strany minimálne na zamyslenie.
V prvotnopospolnej spoločnosti nás začala vyťahovať z hlbín nepoznania tým, že nám poskytla kvalitnejšiu stravu, schopnosť myšlienkového hnutia, vynaliezavosti, šikovnosti, pohybu, skrátka sebavzdelávania, sebazdokonaľovania, posunu niekam vpred.
A dnes?
Ako tak civí človek na skupenstvo človečieho davu, je až k zamysleniu skutočnosť, kam mizne to jej veľké snaženie a pokrok.
Kde sa to všetko pominulo?
Práca je dnes najlepšia tá, ktorá je od – do a najlepšie taká žiadna, aby sme sa moc nenamohli, nezašpinili; a niečo vytvárať už dávno nie je in; keď prídeme z práce domov, tak si zapneme bedňu, alebo si len tak bez nej pomrháme voľným časom, ktorý nám je skutočne voľný, pretože keby nebol, slovo nuda by sa už dávno odsťahovalo do inej galaxie.
Jasné, nový mobil, počítač, technológie štvrtej dimenzie a miliónteho veku, prekonávanie fyzikálnych možností a chemického zloženia vlastného ja tým, čo nás už sotva prinúti vstať z tlstnúceho zadku a pozrieť sa pravde do očí je omnoho pohodlnejšie a príťažlivejšie.
Nech žije reklama!
Nech žije moderný spôsob života!
Nech žije globalizácia evolúcie!
Nech žije schopnosť byť stále in, zdravý, racionálne kŕmený, skrátka ideálny človek moderný.
Kedysi, ten nemoderný, sa kŕmil mäsom a tukmi a jedlom, čo bolo jedlom, ako akým, bolo výživné, tučné, však obezita ako choroba sa objavila až všade tam, kde je k dispozícii najviacej programov na chudnutie, netučných dietetických potravín a povedomia o „zdravej“ výžive.
Kedysi však lovec ubehol mnohé kilometre, kým si svoju potravu zaslúžil, zberač pochodil po mnohých stráňach, než si zadovážil tie kvantá stravy, ktoré nahradil neskôr jedinký kúsok mäsa s vyššou nutričnou hodnotou a schopnosťou mozgových buniek rozvíjať sa a plodiť nové myšlienky; roľník plahočil od svitu do mrku na poli, pastvec pochodil všetky stráne, ktoré poznal s dobytkom.
Dnes však už niet čo rozvíjať, človek sa zvalí do auta, nemusí nikam behať, nič loviť ani zberať, kúpi si hotovku, nacpe ju do seba, navštívi centrum pre zdravý životný štýl, hodinku sa zapotí na nejakom mučiacom nástroji, vyleje do seba energy drink, skočí si na večeru upravenú pomocou všakovakých polotovarov, pretože na základne direkcií našich spojených krajín je varenie v reštaurácii z prírodných ingrediencií rovné vražde, alebo čakaniu na jedno jedlo dve hodiny (ono všetko dobré chce svoje), potom zájde domov s dobrým pocitom, že pre seba niečo urobil a zaspí s rukou v chrumkách u televízie.
Ráno v rýchlosti scucne kafe s cukrom, racionálny rožok so syntetickým maslom, najlepšie bez mlieka, džem s toľkými „vitamíkmi E“ že to už človek radšej ani nečíta, aby sa najedol, sadne do auta a teší sa na vyhliadku nového dňa s minimom pohybu, maximom pohodlia moderného života v ošetrenom prostredí, v ktorom, čím viacej dbá na to, aby sa každý výrobok ošetril varovaním pred poškodením tela, tým viacej konzumuje čosi, čo mu škodí; čím viacej redukuje v svojich pomôckach prísun elektrickej, či „ropnej“ energie, či akéhokoľvek iného prostriedku posunu, sily a tepla, tým bližšie je k potenciálnej energetickej kríze a k ovzdušiu pripomínajúcemu skôr klímu pod pekelným kotlom ako priestor pre život, lebo jeho spotreba rastie viacej, ako keď na to neexistovali normy a predpisy a človek spotrebovával len to, čo skutočne potreboval.
Šetriť je skrátka nutné.
Po prežití pracovnej doby okúpi znovu, najlepšie sám, svojho omotorizovaného miláčika, nakúpi hypervýhodne v hypermarkete hyperpotraviny pre svoju hyperdomácnosť, ekologický prášok na pranie, ekologický saponát, ekologické čistíko na domácnosť, nejakú tú biozeleninu zabalenú v igelite, nejaké to bioovocie zabalené tiež v igelite, hodí biopečivo do mikroténu, kúpi si u pokladne igelitku, ktorú za pár dní vyhodí s nejakými odpadkami do kontajnera, alebo rovno do priekopy medzi ostané igelitky a PET flaše a kelímky (príroda, či krajiny tretieho sveta, ktoré sa nás civilizovaných ľudí ani netýkajú si poradia; ponajhoršie oceány sú hlboké dosť a zhltnú čokoľvek a naviac - čo oko nevidí, to srdce nepáli) a hurá opäť za tradičnou nudou medzi čím ďalej tým väčšie kvantum novších a novších prostriedkov, k čím ďalej tým lepšej a kvalitnejšej zábave, k životu, čo možno čím ďalej tým do väčšej diaľky od prirodzeného prostredia a nutnosti zapojiť to, čím nás príroda obdarila a donútila nás to používať ako nutnosť k prežitiu druhu – telo a mozog.
No teraz vážne neviem, či už príroda nad nami aj seriózne nepremýšľa a či to váhanie nie je len pochybnosťou nad tým, či nový zvolený druh pánov tvorstva nedospeje do podobných dimenzií ako homo sapiens.
Tak sa teda nechajme prekvapiť!
Komentáre
depkoidné
to by som nepovedala,
až to vzdá i príroda, vyhubí nás jedna dve