Nikdy tam nebol.
Vlastne veľmi dlho ani nevedel, že nejaké vonku existuje.
Svet, v ktorom žil sa mu zdal byť prirodzeným a v pohode a to, že niekde musí končiť a za tým koncom niečo iné musí začínať, ho nikdy nenapadlo.
Prečo by aj?
Narodil sa tu.
Mama tu s ním chodila do parku s kočíkom, hrával sa ako iné deti na pieskovisku za shopping centrom, škôlka je na každej úrovni, základná škola na každej druhej a keď išiel na strednú, zdala sa mu prvá cesta k číslu 198 celou večnosťou, keď sa očakávaním a netrpezlivosťou potil ako pri horúčke, i keď to vďaka výťahom bol len okamžik, kedy sa pred ním otvorila nová budúcnosť.
Nečudo, veď žijú celý život na 25ťke a o takých výškach zatiaľ len sníval.
Vstúpil však zas len do rovnakého sveta.
Vítali ho rovnaké obchody, byty, len ľudia sa zmenili a zároveň vlastne nezmenili.
Možno tu bolo menej detí, ale aj to mohlo byť len zdanie, keďže už ho nezaujímal svet, ktorý práve opustil a tak skoro sa do neho asi nevráti.
Smeruje predsa za svojimi snami.
Ako sa len mýlil!
Prvé mesiace na škole priniesli len rovnakú, otravnú, opakujúcu sa rutinu neustálych mentálnych cvičení, dlhých hodín vizuálneho i posluchového učenia, riadenej pohybovej aktivity, povinného opaľovania, návštevy knižnice a potom všetkom sotva 6 hodín denne spánku v bunke číslo 3272, ktorú mu určila univerzita ako centrum pred relaxáciu a oddych.
A zdalo by sa, že to tak aj po celých 6 rokov, ktoré tam strávi, zostane nemenné.
Keď vyjde školu, bude z neho obchodný zástupca niektorej z firiem, ktoré ponúkajú ľuďom večný úsmev.
Až dovŕši 30 rokov, Hlavné Centrum mu vyberie partnerku, pridelia im na niektorom poschodí byt, zájdu do genetického centra, vyberú si, aké by chceli deti, dievča a chlapca, aby bola zachovaná rovnováha životnej energie, v kruhu ktorej žijú a sú k nej vedení a bude žiť ako jeho rodičia, vychovávať deti a ...
Až raz začul zo šatne za stenou, keď sa obliekal po soláriu do odpočinkového úboru, podivný šepot. Nebolo toho veľa, len náznaky; bolo poznať, že obaja muži sa snažia, aby ich nik nepočul, ale stačilo mu to na to, aby tých pár slov zasialo do jeho duše pochybnosti.
O akom vonku to hovorili?
Veď sme všetci jedna veľká rodina v jednom veľkom šťastnom svete a funguje to tak čo svet svetom stojí, od svojho nezačiatku, do svojho nekonca.
Tak aké vonku?
Všetko je predsa tu!
TU!
V zmätku, ktorý v ňom slová mužov vytvorili, vo víre myšlienok a pochybností o tom, či môže byť niečo nekonečné, keď vlastne i život končí len nejakým odchodom do hlbokého podzemia tohto sveta, kde len nebesá nie sú ružové a žlté a fosforeskujúco fialové ako tu hore, ale len temnejšie a teplejšie. Mama mu tak hovorila a sľúbila mu, že sa tam raz pozrie, keď ju tam bude odprevádzať. Vraj tam už človeka nič netrápi, ale prísť tam skôr ako príde jeho čas, nesmie. Určitým spôsobom to v ňom vyvolávalo úzkosť, ale rozum mu velil, že nemá prečo, len je to niečo nepoznané, iné.
Teraz však ničomu nerozumie.
Aké vonku?
Mama mu predsa nikdy o nijakom vonku nehovorila!
Síce sa učili v škole o stvorení sveta po veľkom nepokoji, po veľkom víre prachu a burácajúceho strieľajúceho hrmenia, kedy všetky živé tvory stvorené v chaose našli svoj pokoj v svete bez násilia a bolesti, kedy umlčali zomieranie a zmenili... Zmenili svet?
Tak tu leží pred svojou obľúbenou oblohou, prepína všetky predvolené farby a nemôže nájsť uspokojenie ani v jednej.
Existuje niečo za koncom tohto sveta?
Nie je nekonečný?
Ako sa dá vlastne predstaviť nekonečno?
Všetko sa cyklicky opakuje, nech ideš kamkoľvek, dospeješ len do východiskového bodu, či sa proste len presúvaš a presúvaš a nikdy nenájdeš – čo vlastne?
Nikdy ho nenapadlo niečo hľadať.
A zrazu, len spomienka o nejakom vonku a modrej oblohe a očasí, či počasí, či ako sa to povie a silnom vetre u východu ... mu nedali zaspať.
Je skutočne niekde krajšia obloha ako táto, ktorú môže riadiť podľa seba?
Je skutočne niekde život, kde nastane i absolútna tma a nie je tam gombík, ktorý by ju zmenil na želanú formu svetla?
Čo to je slnko?
A čo to sú hviezdy?
A mraky, a dážď... ?
Komentáre
Petula...
Niet miesta, kam by sa tvoje myšlienky nemohli zatúlať. Ty im dávaš úplnú voľnosť, to je potom dobré čítanie pre nás... (-:
myšlienky
až nám zatrhnú aj to, bude zle
;-)
Určite je niekde život
Cca 300 hodín letom v druhej triede,prvá odbočka vľavo,smer mesiac...a na gombíky tam čapujú fest chaldenú desiatku ;)
uvidíme teda
wauuu :))))