Pretlak v hlave!
Červená gebuzina tlačiaca sa všetkými pórmi z tela von, to je ono! To sme chceli! To je to pravé na piatkový večer!
Najradšej by som si šla sadnúť len tak na ulicu, proste na obrubník a civieť do susedovej brány, a nemusieť nič, ale asi by mi nejaký automobilový poloinvalida, čo musí ísť aj na záchod autom, bo to má strašne ďaleko a jeho bolia tučné nohy, prefrčal po nohách a ešte mi vynadal, že si zašpinil gumy a už mešká kvôli mne na chlastačku do najbližšej krčmy.
Tak radšej do aleje, na lavičku, ktorá je teraz prázdna nevychovaných večne jačiacich deciek v značkových oblečkoch čabrajúcich sa v nepodarenej napodobenine vodného toku s farebnými svetielkami, ktoré večne nesvietia a nezaujímajúcich sa vyfintených mamičiek vo fialových koženkových bundičkách a vysokých nablýskaných topánočkách mejd in čajna s tlstnúcimi zadkami prelievajúcimi sa cez tesné okraje elastických trendových nohavíc končiacich tesne pod bodkovanými ružovými gumičkami vlezdoriťkových nohavičiek komentujúcich si svoje nové zafarbenie prázdnej upišťanej hlavy a kvalitu desaťcentimetrových pazúrov, ktorými by ani riadne nazúrená dračica nepohrdla.
Zaujímalo by ma vcelku, ako tou nádherou vytierajú deckám zadky.
„Parádo trp!“ hovorievala moja stará mama.
Šumák Pišta, čo býva na rohu však zasa kúri akýmsi strašným brajglom, mám toho plnú kuchyňu zase. Celou štvrťou sa nesie nasladnutý zápach spálenej umelej hmoty, možno starých bagančí a zvyškov z večere. Teplo dá všetko, i pneumatiky. A tých je! Cesta do krčmy a z krčmy zvykne byť pre mnohých náročným športom, odpad je večný a niekto ho recyklovať musí. Má sa to povaľovať po priekopách?
A kto sa má stále po dreve zháňať? Lesy nie sú ako staré deravé fusakle – hneď a zaraz po ruke.
A Čarodej na druhej strane ako by mu z myšlienky vypadol, to isté, čierny kúdoľ dymu sa odráža od odrazu zapadajúceho slnka. Tomu sa povie nádhera!
Večerná chvíľka poézie! Čo viacej si len priať?
Ešte je v noci chladno na spánok pod otvoreným oblokom.
A šumienky s tonou mejkapu na tvári, aby vyzerali aspoň na pätnásť a pustili ich na dízu posilnené prestávkou v "zasranej" uličke na pár ťahov trávy vyrážajú na večerný ťah. Kedysi si tam chodili staré baby uľaviť, bo v strede je šikmina, do ktorej nevidno z jednej ani z druhej strany ulice a zo zadných brán nik veľmi nevychádza. Hm, nevidím ich, nemusím ani oblok otvoriť, naletel by mi sem zasa ten smrad; ten jakot zo susednej ulice už môže byť ale jedine siréna, alebo poplašné zariadenie. Také však ešte na kostol nenainštalovali.
A tak pokecať si s drozdami, márne hľadajúcimi vo vyschnutom trávnikovom koberci okolo pomníka padlým hrdinom niečo živé, sa dá vždy.
Niekedy i v zime.
Fakt.
I drozdy majú svoje dni.
I keď, aspoň neodhovárajú, nebrblú a nechrápu.
Taká drozdica sa vlastne strašne má.
Ten jej jej zaspieva, hniezdo postaví, decko nakŕmi.
A keď ju nebaví, tak mu odletí o konár vyššie a je. Alebo naň pošle mačku.
A na mačky si zákon ešte neprišiel a tak skoro ani nepríde.
I keď sa o to snaží. Lebo myší je viacej a lepšia jedna mačka v hrsti ako vrece hlodavcov v komore.
A ešte som nevidela mestského strážnika za mačkami behať, aby ich do útulku strčil ako zabehnutých psov. Aj tých berú jedine so známkou, aby mohli majiteľovi pokutu napariť. Taký pes bez známky je bezcenná investícia do fyzickej aktivity.
Kvôli tomu by často ani ich majiteľ nevyliezol von.
Ešte by sa musel priznať k tej kôpke hovien na rohu u mestského úradu. To vonku upracú nezamestnaní, čo chcú socializačný príspevok, k tej kope vnútri sa však neprizná nik a ani to tak skoro nik neuprace.
Ako to tak pozerám, asi vážne radšej nepôjdem nikam, dám si decko červeného, strčím sa do deky až po uši a prebijem pohľadom dieru do steny.
Večery sú asi vážne ešte chladné.
Komentáre
Petula...
hlavne, ak si hovoria, že vlastní ...