Tiene na peróne dopíjajú čiernu kávu z automatu.
Už je takmer nový deň, keď prvé uzimené tváre nedočkavo podupávajú do rytmu brieždenia a čakajú na svoj spoj. Mešká.
Mešká ako všetky vlaky, ktorými chce človek dobehnúť to, čo dávno stratil a nemá význam si ich kupovať za pár drobných ako zmrzlinu, ktorá sa však koniec koncov tiež roztečie pod prvým náporom akéhokoľvek ľudského tepla.
Často vlak potom odnáša už len kúdole dymu v ústrety strohým svahom a ja myslím len na to, ako si napustím vaňu a v hustej pene utopím posledné zvyšky modrých postáv čakajúcich na nástupisku svoj žltý vlak a budú mi jedno podivné zvuky rozliehajúce sa celým domom.
Modré postavy sú tu všade.
Zvykla som si na ich prítomnosť.
Sú tu, pretože tu boli skôr ako ja, sú tu, pretože tu budú možno dlhšie ako ja, ale isto to nik nevie. Ani oni, ani ja.
Najskôr ma veci, ktoré som si položila na jedno miesto a nachádzala na druhom rozčuľovali. Uznávam. Potom ma skôr zaujímali, neskôr prestali zaujímať a len som sa čudovala rádiu, ktoré desať rokov nefungovalo, ako sa zrazu zaplo a vysielalo podivné vlny do môjho mozgu. Vtedy už som vedela, že tu nie som sama, len ako sa s nimi porozprávať?
Najskôr som skúšala vyslovovať otázky, však nehmotná bytosť nedokáže vydávať zvuky prostredníctvom samého seba, ktoré sa rozpadá v prach niekde o pár kilometrov ďalej a tak otázky zostali len otázkami a zvuky odrážajúce sa od stien príbytku zostali len nekoordinované, tupé a prázdne.
Človek často hľadá riešenia, tam kde nie sú a keď už som si nevedela rady, začala som nachádzať vety na rôznych lístkoch. Zrejme stáli veľa energie a tak boli väčšinou len veľmi krátke.
Najskôr to bolo len ahoj.
A tak som napísala i ja ahoj.
Potom týždeň nič. Všetko akoby zmizlo, nikdy sa nestalo a život bežal v normálnych obrátkach, práca, povinnosti, odpočinok a cez víkend som odišla k priateľke. Po návrate bol dom hore nohami a u dverí bol spadnutý lístok a na ňom, prepáč, trochu sme oslavovali.
Odpísala som. „Ale toto je môj domov!“
„My sme tu však boli skôr!“, znela odpoveď ráno, zasunutá v stojane s nožmi.
Ako vyriešiť dilemu, kto bol prvý a komu patrí toto miesto som veru nevedela, začala som však tušiť, komu slová patria.
Pred majiteľmi, ktorý mi predávali tento pokojný dom, tu žila mladá rodina s dvomi deťmi. Rodičov zabila nejaká nehoda na elektrickom vedení. Deti boli našťastie vtedy v škole v prírode. Blízka rodina si ich potom niekam vzala a dom predali. Bývalí majitelia sa vraj sťahovali za prácou, inak by toto krásne miesto nikdy neopustili.
V podstate som im verila, strach je len odraz vecí, ktorým človek nerozumie a preto som na druhý deň napísala na papier.
„Prečo?“chcela som rozumieť.
Odpoveď prišla až večer „My sme tu doma. Nemáme kam ísť?“
„Veď musí existovať nejaké miesto, všetci predsa po smrti neblúdia svetom, v ktorom žili!“
Týždeň bolo opäť ticho a nebyť lístkov, ktoré som mala poskladané na stole, neverila by som, že sa mi to len nesnívalo. Len som nechápala?
Pochopila som až v nedeľu ráno, keď som si robila kávu a v dóze našla husto popísaný list papiera.
„Drahá Róza,
ľudia, ktorí majú plánované odísť zo sveta živých v rozpisoch života a smrti, idú priamo tam, kam sa svojím životom predurčili. My však nevieme kam ísť. Sme tí, ktorých smrť nemala v pláne. I ten, kto zomrie náhle na chorobu, v pláne je, pretože smrť vie skôr ako choroba prepukne zjavne pre človeka, že koniec príde. Má rozpis a zatrieďuje duše tam, kam patria, až ich odoberie telu.
Však keď príde smrť násilná, neplánovaná, náhla, nejaká nehoda, môže sa stať, že má smrť pauzu a zvládne to, ale v momente ako má plný program, zostanete čakať. To je náš prípad. Čakáme. Však je v tom háčik.
V momente, ako zmiznete zo sveta živých, zrazu neexistujete a nemôžete sa dostať do zoznamu smrti, aby vás dopravila na to správne miesto. Musíte len dúfať, že sa život a smrť stretnú v jednom mieste a dajú dokopy všetky staré účty. Dovtedy musíte ostať tam, kde by ste mali byť živí dúfajúc, že niekto napraví omyl. To, že duchovia strašia a snažia sa o rozum ľudí, ktorí tam aktuálne žijú, je hlúposť. Oni len čakajú až sa zíde smrť u života, alebo život v smrti.
A tak kľudne napúšťam svoju horúcu vaňu vediac, že tento dom, i keď sa mi vždy zdal prázdny, prázdny nie je, len čaká, kedy sa zíde smrť u života, alebo život v smrti. Usmievam sa, keď verím, že to nie je možné.
Správa z novín: V nedeľu 30 júna bola vo svojom dome nájdená mŕtva žena R.V. Zomrela zrejme na komplikácie spôsobené predčasne spusteným pôrodom. Našťastie susedia zareagovali na krik, vychádzajúci z jej domu takmer hneď a podarilo sa zachrániť aspoň jej syna, ktorý je v dobrom zdravotnom stave.
Komentáre
brrr
zamyslela som sa...
ale taky je zivot. verim, ze niekto tam hore vie co robi... pre buducnost... pre tych co ostavaju a pokracuju...
hMM
Ludska dusa je nesmrtelna...pokial sa sami nerozhodneme ju znicit.
Co je obtiazne ale da sa.
Po smrti odchadza dusa do inej inej formy alternativneho bytia.
Existuje 7 alternativ pre ludsku dusu.
Svoje posobenie v nich si musis zasluzit.
Takzvanycm chovanim v terajsej realite.
Ci postupis vysie alebo nizie zostava na tebe.
forma bytia je len fyzicka dusa je nesmrtelna.
Ak dusa zostava na urcitom mieste musi sa jej pomoct ...
takymto stratenym dusiam dokazes otvorit priechod pouhou myslienkov len musi sa im pomoct.
Nezabudaj bytie a buducu alternativu bytia si volis tu na zemi.
Aka bude rozhoduju o nej tvoje skutky a schopnost potlacit svoje negativne ego.
Pochopit pocit a prejav vesmirnej lasky a mudrosti....
NEZAHODTE SI SANCU !!!!
strach je len odraz vecí, ktorým nerozumieme
u zivota?
ajajajaj TO JE SILA
Vznávam tento čechizmus, však pre priemerne inteligentného slováka je jasný, však pre hotentota, ktorý nevie ani to, že veta sa začína veľmým písmenom a že slovenčina disponuje i diakritikou, uznávam, že tu bude ťažký oriešok ... :) ach jaj