- Vlečieš sa ako slimák. Nejde tomu trochu pridať?
- Nejde! - odvrkol sucho.
- Už sme tam mali dávno byť! Ja viem, že to bude nuda. Pracovné večierky sú vždy nuda! Ale mám sa spoľahnúť na Tomáša?
- Možno by si niekedy mohla?
- Prosím!
- No oddýchla by si si, mala na mňa viacej času a tak.
- Ale bež! Čo ho nepoznáš? Je to síce spoločník, ale v poslednom čase je čudný a robí chyby! A je možno až trošku priagresívny v jednaní, čo nie je s každým zákazníkom práve najlepší nápad. Dve, tri hodinky rátam maximálne. Tak už pridaj!
- No nejde to!
- Sakra, celý majlant si minul na drahé auto a ono na ňom nejde pridať? Alebo do toho nechceš šliapnuť?
- Milá moja zlatá, máš dojem, že by bolo všade naokolo tak úžasne a vidno? Nevidím v tej hmle ani zajačí prd!
- No a? Bože, tieto tvoje vulgarity ma už štvú!
- Akože no a? Už pomaly stojím prispôsobujúc rýchlosť počasiu! Sa chceš vysekať? A medzi nami auto už nemá menšiu rýchlosť ako jedna! Chcípa mi to.
- Veď to tu poznáš! Jazdíš tu skoro denne!
- Oh, ženská! Čo tam potom, keď nič nevidím? Sama dobre vieš, aké sú tu zrázy. Budeme musieť zrejme zastaviť a počkať, kým sa to prevalí. Určite to nebude dlho trvať! Tu v horách to je čo chvíľka iné.
- Jáj chvíľka! To si ako myslíš, že budeme nocovať v tomto počasí tu, v aute? Alebo nebodaj niekde vonku?
- To si akože myslíš...bla, bla, bla. Keď si taká múdra, tak si pokojne zober volant, a šoféruj si. Ja sa bez tej tvojej firemnej trapošiny pokojne zaobídem. Každopádne krk si kvôli tomu dolámať nemienim.
- Jáj, ty si nemieniš kvôli mojej trapošine zlámať krk! Pánko je zrazu múdry, ale prachy tie mu neškodia čo? Hej! Kam ideš?
Naštvane sa odopol z pásov, vystúpil z auta, teatrálne treskol dverami a zmizol v mliečnej mase váľajúcej sa všade naokolo.
„To je jeho! Divadielko! Bože, to je šašo! Šašo a magor! Tak! Oooooooooh, kdeže som ja oči a rozum nechala, keď som si ho brala? Slepá krava som.“ zaúpela v duchu a chcela vystúpiť z auta za ním. Vzápätí si to však rozmyslela. Vonku je mokro a chlad. Čo už by človek od počasia v novembri čakal, že? Jeho to prestane baviť! Vždy potrebuje ju a jej peniaze viacej ako nejaký ten jeho ješitný pojem o neobmedzovaní sa. V poslednom čase jej vytrvalo lezie na nervy s tou jeho neustálou nespokojnosťou, so všetkým čo robí, ako to robí, ako vyzerá, ako nevyzerá. Ach, čo teraz?
Predstava, že by mala pobiehať v bielych lodičkách po lese, či kde to vlastne je, sa jej nie veľmi pozdávala. „Ale tak, on nikdy nevydrží trucovať viacej ako hodinu a to ešte navyše v pohodlí domova, v teple a papučkách. Za päť minút bude späť. Veď nechal všetko vnútri, kabát, aktovku, mobil. Ojéj, sotva čas na doladenie mejkapu!“
Však minúty sa míňali. Z piatich bolo zrazu pätnásť, z štvrťhodinky hodinka a Roman ako keby sa prepadol do tej vaty, ktorá sa prevaľovala po automobile. Vonkajšie sivo bolo všadeprítomné, prenikavé, znejúce len dutým silnejúcim vetrom skuvíňajúcim, ako by ho bolelo to večné pretláčanie sa cez neviditeľné diery a škvierky kníšuc kmeňmi neviditeľných, však príšerne rachotiacich stromov, ako by to boli iba triesky v rukách nejakého obra. Mala pocit, ako keby ten zvuk prichádzal, odchádzal, blížil sa a zase vzďaľoval. Akoby ozvena česala neviditeľné skaly ziapúce po každom votrelcovi, ktorý vyruší ich spánok.
„Už asi šaliem.“ Otriaslo ju náhlym chladom. Nedalo jej to. Vzala plášť a vystúpila do hmly, ktorý zaliezala až pod nechty. Tenký kabát sotva stačil ochrániť pred všadeprítomnou vlhkosťou, však pomaly ale isto sa potkýnala, nevidiac ani poriadne, kam kráča.
Nemohla však naďalej zostať v aute. Zima a hlavne nervozita ako keby ju tlačila do priestoru pred sebou, šiesty zmysel jej našepkával, odíď, odíď. Neseď tu. A tak kričala a volala, však ako keby bola nemá, hľadala Romana, kde sa mohol podieť, však akoby bola slepá, tápajúca, nepočula sama seba v dvíhajúcej sa víchrici, ktoré niesla všetky zvuky všetkými smermi a jedným zároveň.
Zrazu všetko zmĺklo, vietor celou silou nárazu ako prišiel, tak zmizol, v zlomku sekundy sa zastavil čas, vzduch. Nasledoval prenikavý rachot trieštiaceho sa kovu a potom výbuch.
*
Šla hodinku, dve?
Keby si aspoň zobrala ten mobil, čo zostal v aute! Ale každý je vždy generál až po bitke. Z večierku samozrejme padlo, v tejto situácii sa nešlo hrať na hrdinku a tak sa vybrala
smerom, v ktorom predpokladala, že ide späť domov.
K najbližším domom dorazila až keď už bola hlboká tma s pálčivou túžbou po teplom nápoji, teplej kúpeli, teplej posteli, teplom čokoľvek, len už zhodiť to tenké spoločenské nič, čo má na sebe a oživiť energiu, ktorá akoby zamrela v momente, kedy sa paradoxne zrejme druhý krát narodila. Kde je ale Roman? Čo sa to vlastne deje? Akú rolu v tom celom hrá on a ona a ...
Myšlienky jej vírili hlavou, takže ani nezbadala, keď pristúpila k domu, že sa hlboko v jeho útrobách svieti. Až vošla dnu, zbadala, že niečo nie je úplne v poriadku. Z haly v zadnom trakte domu sa ozývali tlmené zvuky, ako keby sa skupina ľudí zabávala, čo jej s danou situáciou vôbec nešlo dokopy. Kľúče od domu má predsa len ona, Roman, kuchárka a chyžná. Záložný má v banke v súkromnej schránke.
Prvá myšlienka, ktorá človeka napadne, je zrejme vždy najlepšia; toto vždy razí v svojich obchodných rozhodnutiach. Či to bolo prežitým šokom, alebo chladom, zámer vtrhnúť tam ako veľká voda jednoducho zapudila a v tichosti vyšla opäť z domu i napriek tomu, že sa jej tak žiadalo ostať v teple. Cez terasu prešla do zadného traktu do služobnej miestnosti susediacej s halou a započúvala sa. V miestnosti boli dovedna traja ľudia. Dvoch poznala po hlase hneď.
Tomáš a jej tajomník David. Chlap, ktorému verila skoro viacej ako sebe, čo sa plnenia pracovných povinností týka. Mala už dávno vedie, že chlapovi veriť, komukoľvek v obchode priveľmi veriť, je o život.
Tretieho vytušila skôr podľa štýlu hovoru. Hlavné slovo mal ten hajzel Tomáš. Už pred rokom ho mala vykopnúť, keď sa topil v dlhoch, čo ho bývalá vyrazila z baráku a nie mu pomáhať! Veselo sa zabával aj so zvyšnými spoločníkmi.
- Tak na úspech! – ozvalo sa jemné cinknutie skla.
- Ja by som predsa len nepredbiehal. Čo ak ten vlak meškal a ona z toho auta predsa len nakoniec vyliezla. Kto to pozná, po páde z útesu, či tam skutočne bola a či nie? Tá hmla bola úplne besná. Až ma striasa. Ale uznávam, že nám nahrala! Nahrala! – pritakával David – Taký príjemný neočakávaný plán B, navyše tak mimovoľný, tak ... ako to povedať, bezrizikový.
- Ona? Vystúpiť? - Roman! Ten darebák, ten hajzel! Ten všivák špinavý. To nebola náhoda! - Ona je taká hus, že zrejme ani neprišla na to, čo sa to vlastne deje! Určite tam sedela ako prikovaná, šminkovala si ten svoj prachatý ksicht, a verila, že sa za pár minút vrátim. Si myslíš, že som v tomto podal zbytočný herecký výkon? Posledné mesiace som nerobil iné len vyvolával scény aby som si ju pár minút ako pravý, na nej závislý, gigolo mohol udobrovať. Ts! Tá už to má za sebou! To mi verte!
- Ako dlho trvá vybavenie dedičstva?
- Čo ja viem? Nemali by sme do toho veľmi tlačiť, nejaký ten týždeň sem, týždeň tam nás už nezabije. Pohráme sa trochu na trúchliacich pozostalých a potom celý balík zhrabnem a bude! A konečne budeme mať pokoj!
*
Na stolíku v pracovni nedočkavo zvonil telefón. Roman, ešte doväzujúc viazanku sa náhlil ho dvihnúť.
- Pán Roman Harlen?
- Áno, u telefónu!
- Tu advokátna kancelária L & S. Chceli sme len telefonicky preveriť, či platí dnešný termín obradu s pozostalou Irmou, vašou pani manželkou. Mimochodom úprimnú sústrasť. A tiež čítanie závete hneď po jeho ukončení.
- Áno, všetko platí. Rozlúčka bude dnes o druhej poobede, len malé rodinné stretnutie, nič viacej. Telesné pozostatky sa žiaľ po výbuchu automobilu a pádu z tej strmej skaly ani po dlhom pátraní vôbec nenašli. To viete, je to tam veľmi zle dostupná oblasť, navyše plná divej zveri.
- Oh, prepáčte, to je mi veľmi ľúto.
- Nemusíte sa ospravedlňovať. Budeme vás tesne po obrade čakať v na domácej adrese. Severná číslo 4 - náhlil sa ukončiť tento rozhovor, takmer sa neubrániac veselému tónu hlasu.
- Áno, viem. Budeme tam presne o štvrtej.
- Bude mi potešením sa s vami stretnúť. – donútil sa k poslednej zdvorilostnej fráze a s uľahčením zložil slúchadlo. Ešte pár hodín a bude to mať všetko za sebou.
Obrad, krátky, s veľkým množstvom kvetov, krátkou, ale dojemnou rečou pána farára bol dôstojný, reprezentatívny, bohato vyzerajúci, však nie veľmi pompézny. Skrátka celou svojou formou slušný a nenápadný. Jeden by ani neveril, ako je jednoduché predstierať úprimný žiaľ, keď ide o toľké peniaze.
Prišli všetci z firmy, a dve priateľky z mesta. Inak už len advokát s nejakou slečnou, možno zapisovateľka .Nohy má každopádne dobré! Stála by za hriech. Ale čo? Teraz bude veľmi bohatý muž! To si bude môcť vyberať. To bude život!
Po krátkej pietnej rozlúčky a uložení prázdnej rakvy na miesto v rodinnej hrobke sa všetci známi rozišli. Roman osamel v nemej spoločnosti Davida, Tomáša a advokáta v jedálni rozľahlého ponurého domu. Ako jediný dedič, tak ako bolo i uvedené v testamente, ktorý s Irmou spisovali pred necelým mesiacom, i keď predstierajúc smútok, doslova žiaril pokojom a vyrovnanosťou. Človek, nepoznajúc dôvod, ktorý stojí za týmto stretnutím, by povedal, že až šťastím.
- Mohli by sme sa na chvíľku porozprávať medzi štyrmi očami? – rozťal ticho mäkký hlas právneho zástupcu postavájúceho stále tak, ako prišiel, blízko dverí. – Myslím, že vhodná bude pracovňa. Isto v takomto dome nejakú máte! – poznamenal s iróniou, ktorú Roman u právnikov priam nenávidel. To ich snáď učia v škole ako hlavný predmet!
- Určite. Manželkina bude vhodná. – snažil sa o nenútený tón . On totiž nikdy žiadnu nemal, pracovala ona, on bol len takpovediac úplne nemým spoločníkom. - Je tam, na druhej strane s výhľadom na záhradu. Chúďa, milovala ten pohľad! – zmätený nepredpokladaným vývojom situácie, ktorú si myslel, že drží pevne v ruke, sprevádzal Roman svojho tichého spoločníka po dome do pracovne, do ktorej vlastne vôbec nezvykol chodiť. Irma ho tam nikdy nechcela a miesta, ktoré nepozná v ňom vždy vyvolávali nepríjemné pocity, celý tento dom v ňom vyvolával nepríjemné pocity.
- To bude pre naše účely vyhovovať. – poznamenal po krátkom letmom prehliadnutí právnik. – Neposadíme sa na chvíľku?
- Je snáď niečo nejasné?
- Nie, vôbec nie, v podstate je všetko v úplnom poriadku. Testament je po právnej stránke platný a vy ste jediným existujúcim dedičom. Pozostalá nemala rodičov, súrodencov ani potomkov. Len som si chcel pred jeho definitívnym prečítaním pár vecí ozrejmiť. Predsa len, telo vašej pani manželky sa nikdy nenašlo ...
- Ale veď polícia túto vec už jednoznačne uzavrela.
- To je samozrejmé, len, asi by som vám mal niekoho predstaviť. – nevšímajúc si prekvapený Romanov pohľad, bez čakania na odpoveď vstal a otvoril dvere do vedľajšej miestnosti. – Prosím, drahá! Opatrne, schodík.
- Irma? – s úžasom zíral Roman na ženu elegantne vchádzajúcu do pracovne.
- Iren! Hovor mi, prosím, Iren! Dvojča tvojej drahej zosnulej manželky! Teší ma!
- Ale prosím ťa, nenechaj sa vysmiať. Irma nikdy nemala súrodencov! Toto ti nik nezožerie.
- Zase tie nechutné vulgarity! Ale Roman! Ale že by lepšie Ronald? Ronald Harker? Alebo Stan, Stan Procházka? Sám by si mal vedieť, že falšovanie identity je hračka, obzvlášť pre právnika s prístupom do oficiálnej evidencie obyvateľstva! A keď to zvládol niekto, kto by mal 50 rokov sedieť v base? Ale, ale ...
- Čo to má znamenať?
- Ty sa pýtaš? Mňa! Neverím, že nevieš. Jedinký podpis, jedinký podpis stačí, aby si previedol svoje dedičstvo na nešťastnú a nezabezpečenú sestru Irenu Šedivú, osobu v hmotnej núdzi.
- Tak to nie!
- Ale no tak. To chceš vážne zhniť zvyšok života v base? Dobrý chlapec! Tak sa mi to páči. Drahý? Pôjdeme?
Komentáre
dlhé čítaníčko,
uznávam, že som sa trošilinečku rozšoupla no :)
Hľa, príbeh...
Petula...
Ale u teba nie je nezvyklý nevšedný pohľad na veci okolo nás.
coko
:)
ale tak po prebrnknutí kumpánov vedela, že má páky len na manžela a porste sa bojí tých zvyšných, alebo ju proste doterajší život restal baviť
zhrábne miliony a hajde ho niekam užívať si
alebo ...
ale veď rozmýšľajte, veď treba ponechať i kus priestoru pre fantáziu :)