Za zavretým svetom, s dlhmi voči petržlenu, reďkovkám a kvetom na záhone, i k tým v kvetináči, či na obraze Van Goghovho ducha, nikdy nesplatnými a nezaplatiteľnými, na večné veky a nikdy inak, rátaš úroky rokov, čo pobrali fotografie a ikony pomíňajúceho šťastia poskladané v príborníku v pohári od kyslých uhoriek.
Deti vyrástli, tak to chodí.
Aká nostalgia?
A vnúčence?
Tie sa už nenaučili kráčať po chodníčkoch, ktoré vyšliapali huncútstvá ich rodičov.
Doba príliš letí a drevené vozy patria na kamenisté cesty, nie na asfaltové stuhy rýchlej smrti.
A čas rozpadá sa na milión drobných, však kalendár na stene pamätá čo to o tom, ako sa krája chlieb na viacero častí a nestihne na ňom každý raz vyrásť zelená kôrka.
Píše sa v ňom rok 1972; ktorý však po ulici pobieha je ti úplne jedno.
Minule si sa obudila a čudovala, že je vonku sneh a výzdoba vianoc vraj dávno fuč. (Neveríš?)
Kde stihla zmiznúť toľká doba?
Veď len včera si šla ako každý rok pozdraviť dušu, čo ťa opustila. Predvčerom?
A nikdy si mu to vlastne neodpustila.
Len prach zostáva visieť na háčkovaných záclonách, cez ktoré už dávno nechodí slnko na návštevu do tvojho sveta a hojdacie kreslo čaká, kedy prijmeš jeho vrúcnu lásku
na veky...
Komentáre
dojemná pocitovka,
Retro,nostalgia..hmmm
to malo byť skôr na zamyslenie
ále budiž, som totál mrtvá ... takže jemné hranice mi už dávno utiekli
pekný ránko želám
teda pekné ...
Petula,
ahoj hani
jooo, a pekný večer :)