Podvihne klobúk ako za starých čias, ukloní sa a chrapľavo popraje:
- Dobré ráno.
Je vraj čudák; tak aspoň hovoria ľudia z ulice. Na ulici sa toho ale nareční. To by bola burza, to by boli kšefty, vyhodiť všetko na ulicu a nechať tomu voľný priebeh. Svet by už nikdy nebol ako predtým, ani pre neho, ani pre iných, ani pre výnimky.
Hech, vraj si prefetoval mozok a mame v dobrom rozmare vyhodil farebnú telku rovno na chodník; ani sa nepozrel, či tam náhodou nejaké decká nebehajú. Behali, ale minul. Potom to rozťahali po celom dvore a stará Nováková dve hodiny hulákala, kým to zmietla a potom ešte ďalšie dve, aby sa nepovedalo, že toho bolo málo.
A v piatok v krčme tancoval na stole, sekerou sa vyhrážal okolesediacim štamgastom peklom a zatratením. Smiali sa mu.
Smial sa aj on im.
Potom ho vyhodili.
Spravili to štyri facky a kopanec do zadku. A to býval kedysi chlap ako hora. Vraj už dnes ani občianku nemá.
Ale tak, načo by mu bola, keď i tak už vidí skôr svet na druhej strane svojho beľma a len pod klobúk schováva svoje spomienky? Keď prší, dá ho dole a ponúka okoloidúcim svoje súkromné more.
- Koľko dáte?
- A či aj trochu súkromnej pláže? - Sype piesok z roztrasených rúk pod bosé nohy, zvierajúc medzi nimi batoh plný prázdych fľaší.
Možno je medzi nimi i tá, v ktorej mu deti na hodinu výtvarnej výchovy
priniesli slivovice a on ju cez veľkú prestávku stiahol i s polovicou cigaretového balíčka. Svet sa vtedy točil úplne inak a keď to potom kamošom rozprával u piva, tak ho nik nevyhadzoval. Smiali sa. Sebe.
A potom, ešte neskôr, keď sedeli všetci pri rieke a vsádzali sa pri troch promile, kto skôr prepláva na druhý breh mali dojem, že svet je tu len a len pre nich. On vlastne je...
Nie?
Po polnoci potom behali polonahí a vytriezvení chladom a prúdom okolo, snažili sa dobehnúť k mostu a späť, dupali, kričali.
Prežili.
Na druhý deň tam však vraj našli nejaké telo, ktoré tam už bolo ale dlhšie,
a vôbec nebolo z nášho kraja, tiež nejaká existencia hľadajúca nový breh, a nové limity, nový, iný život; možno lepší, ale to sa zrejme nik nedozvie.
Asi oň niekto v tom rozrušení zakopol, pre chlad necítil, len dal priebeh ďalším udalostiam života, odbehol, nie nekopal už, o ďalšie zakopnutia sa postarajú iní.
Na vývesnom štíte zvyknú písať - Nik vás nemá rád? Nik vás nepochová? Príďte k nám, my vás s láskou pochováme. Váš pohrebný ústav.
Čas vraj bol vždy, vždy je a vždy bude.
A my sme len čudáci, čo si úzkostlivo bránia svoje prázdne fľaše.
Nevratné!
Komentáre
:-D
dnes mám vcelku veľmi nekľudný deň
Nik vás nemá rád? Nik vás nepochová? Príďte k nám, my vás s láskou pochováme.
a nevadilo by mi, keby ma s láskou aj spopolnili, len keby nepýtali mesačné poplatky :-) O_ô
Petula...
Kúpila som fľašku kakaového likéru...mňam.
petula, tieto črty o bežných ľuďoch slovenských sú veľmi
mesačné poplatky za vlastnú smrť nebraaaaaaaaať
Lasky - to mi pripomenulo niečo úplne od veci, ale skoro podobné s kontextom k ženám, vraj šecky ženské sú pekné, len my málo pijeme (to je samozrejme príslovie pánske :)))) preto v mužskom rode
Bookzin - alkáč? skôr lepkáč :)))) inak - my sme síce národ lenivý, ale to s tým, že životaschopný, to jo ... veľa národov by pri toľkej pasivite už dááávno vymrelo :)